SBORNÍK MATICE SLOVENSKEJ
PRE JAZYKOZPYT, NÁRODOPIS, DEJEPIS A LITERÁRNU HISTORIU.
VYDÁVA MATIČNÁ SPRAVA. Ročník Sošit 1928.
Jakub Brunclík:
ĽUDOVÁ TRADÍCIA Z OKOLIA TVRDOŠÍNA V HORNEJ ORAVE.
O topelcovi.
Starý Kutka šiel na vigíliu do Tvrdošína, I uvidel topelca s dlhými vlasiskámi a voda s neho tiekla ani z vreca. I hovorí: „Čvo-že, pacnem ho spák ruky v pysk“ – i šiel dopredu. A tak starý Kutka šiel, toho pustilo, ale ostatní sa museli vrátiť.
Nebohý zase Hoblík jak raz šiel, videl, jak zo smreka halúzky robilo a hvízdalo si.
O odmenenej žene.
Raz jedna žena zľahla a bosorky hu odmenily; hiba kladu nehaly za dverami. Potom hu jágri vídali, jak chodievala plienky prať. Jej muž sa zatiaľ oženil, a jeho (prvšia) žena odkázala mu od jágrov, aby jej chlap priniesol kohúta, mačku, psa i hrebeň: aby sa tým tie bosorky zabavily, keď hu bude vyslobodzovať.
Jednu zas vliekly bosorky ponad lúky. A jedna z tých bo- soriek bola chromá, nevládala, i počala kričať: „Dorka, Dorka, chica zvonka!“ I ten zvonok, ako hu vliekly po lúčinách, prišiel jej akurát medzi palce, a tak sa zachránila. Ale tú bosorku ostatnie potom zabily.
Psohlavci.
Keď Psohlavci pustošili po našej krajine, ľudia sa museli skovávať, lebo kto vyšiel, toho hneď zabili. A na tých, čvo nemohli naisť, kričali: „Poťe, fudia, poťe, už všetci ľudia pošli, čvo boli mrchaví, len dobrí ostali.“ A kto sa im dal oklamať, toho zabili.
A to tiež v tom čase bolo, keď muzikanti hrali a nemôhli inakšej hrať len furt a furt: ,„Idú, idú Kurúci, idú, idú hudúci.“ I to sa jedovali a nie i nie inakšej, len: ,Idú, idú Kurúci, idú, idú hudúci.“
I na rano prišli.
Dolný Štepanov. Verona Onderčová, 70-ročná.
Anton Habovštiak
KTO MÁ TOJU, TEN SA NEUTOPÍ
V dávnejších časoch sa viac detí utopilo ako teraz. Nielen v riekach a jazerách často utonuli, ale aj v potokoch a barinách a všakovakých žriedlach sa koľko ráz tak stratili, ani čo by ich zrazu dajaké ruky schmatli a ponorili do vody. Ani chyrovať nebolo viac o nich. A to vraj len topeľci robievali, tí ich ťahali do vody. Ale ani pustiť ich nechceli zo svojich rúk.
V Dolnom Štefanove vravievali, že tých potvor je najviac v ich chotári a že to aj preto sa z ich dediny hocikto ľahko utopí. Najčastejšie v Štefanovskom plese. Na tom mieste bola hlbočina, v nej skoro každý rok dakto tak zmizol, že ho jakživ nenašli.
„To iba tí topeľci sa lakomia na ľudí!“ tak si povrávali medzi sebou.
Jedného dňa sa však predsa prišlo veci na koreň. Stará Piešková chodievala včas ráno do Tvrdošína kupovať od pekára žemle a rožky. V koši na chrbte ich odnášala. Keď sa raz zjari vybrala potme a šla cestou ako zvyčajne, tu zazrela, že neďaleko od plesa sa hojdá na konári akýsi ostarok a spieva si :
„Na konári sa hojdám, vody vám, ženy, nedám!
Ak vodu chcete mať, musí ma dakto pohojdať.“
„Tujujuj!“ zhíkla Pieškuľa. „,Veď je to on, topelec! Ešte to by mi chýbalo, aby som ho poslúchla a šla ho pohojdať! Doma by ma naisto viac nevideli.“
Preto chytro pridala do kroku, ale ešte zreteľne počula, ako si tá pľuhavina ďalej vyspevuje. Navždy si to dobre zapamätala : „Na konári sedím, len toje sa bojím. Kto ju bude pri sebe mať, nemusí sa vody báť.”
Štefanovka spľasla rukami, keď vyrozumela, čo si ten tam nôti. Veď toju dobre poznala. Aj iné ženy vedeli o nej, len ju nerady brali do holej ruky. Tá zelina pichala, Ľahko sa zabodla do sukne i kdekoľvek do šiat a dakedy ju nemohli z nich ani povyberať. Aj do bosých nôh sa koľko ráz zapichla, nechtami ju bolo treba vytiahnuť. Ale keď na ňu zlodej stúpil alebo taký človek, čo sa vybral kradnúť, vtedy ničomníka naisto dolapili. Preto sa jej zlodeji aj iní zlí ľudia vyhýbali.
Keď sa Pieškuľa vracala nazad do Štefanova, ohudníka na strome už nebolo. Na tejto ceste však preveľmi zmúdrela. Sotva prišla medzi ľudí, na jej tvári bolo vidno, že čosi taji, o čom treba vedieť. Ale dlho nevydržala, aby sa hneď ženám nepochválila, čo sa dozvedela, keď šla do Tvrdošína : „Toho roku bude sucho. Kto si posadí švábku v mokrejšej zemi, nemusí sa báť, že mu vyhnije. Len na suché miesto nech nikto nesadí. Tam by vyschla, nedorástla by ako treba do jesene.”
„A to si si naozaj taká istá, že tak bude?” ženy hneď do nej.
„Akože, veď som ho na vlastné uši počula!“ povedala veľmi vážnym hlasom, ale zatajila, kto jej to nalial rozum do hlavy. Ktosi jej aj uveril, dakto sa len smial. Predsa však mala pravdu, lebo v lete i v jeseni bolo naozaj menej dažďa ako iné roky. Aj voda v studniach sa akoby prepadúvala, alebo odtekala kdesi inde. Piešková ešte v ten rok aj to prezradila, že kto nájde v poli toju, nech si tu zelinu dobre odloží, lebo sa môže pridať. Najviac tam, kde majú deti. Tak ženám poradila: Keď pôjdete preč z domu a detiská by chceli ísť k vode, zapichnite im kúštiček toje do hábočiek. Neutopia sa, topelec sa ich nedotkne.”
Nevedno, či potom všetky štefanovské ženy vyhľadávali tú zelinku, aby chránila ich deti pred nešťastím. Od tých čias však ani v plese, ani nikde inde dlho nikto nezahynul. Nebolo počuť, že by sa deti alebo dospelí ľudia topili ako kedysi. Tú zelinu mali v úcte, neodhadzovali ju, keď im prišla do rúk. Tak sa o nej vravelo: „Kto má toju, ten sa neutopí !“
Deťom ju kládli do kolísky alebo do postieľky. Vraj napáchli od nej a všetko zlé sa im vyhýbalo. Aj tí topeľci.